V období staršej dospelosti a staroby chce byť ešte užitočný, odovzdávať svoje skúsenosti, pomoc, myšlienky, no zároveň sa cíti nepotrebný, na príťaž, osobne ochudobnený, hanbí sa za svoj vlastný vzhľad či nemohúcnosť, resp. sa snaží dosiahnuť životnú integritu (prijatie vlastnej životnej cesty). Nezriedka sa to prejavuje zúfalstvom, ktoré vyplýva z poznania, že už je neskoro začať žiť iný, nový život. Je znechutený zo situácie a bezmocnosti, v ktorej sa ocitá, vyrovnáva sa s nesplnenými očakávaniami, ktoré od života a svojej doterajšej činnosti mal. Nadobúda pocit, že už je starý, má pocit straty vlastnej dôležitosti, úcty a neraz aj sebaúcty. Cíti sa byť vekovo diskriminovaný.
Na to, ako sa človek vyrovnáva s vekom a starobou a s nutnosťou prijať pomoc (byť opatrovaný), vplýva viacero faktorov:
- Povaha
V staršom veku sa vyostrujú dominantné povahové črty osobnosti. Človek, ktorý bol naučený sa neustále spoliehať sám na seba, resp. žil sám, stratil dôveru k ľuďom, zväčša ťažšie znáša, že mu niekto bude zasahovať do jeho intímnej zóny, že mu bude meniť jeho stereotypy, že sa bude musieť prispôsobovať inej osobe/osobám. Strach z toho, že nebude pánom situácie on sám ho vedie k odmietavému postoju k akejkoľvek starostlivosti.
- Tradicionalizmus, vplyv výchovy a nedostatočné prispôsobenie sa novej situácii (maladaptácia)
Zväčša odmieta iba pomoc a starostlivosť od cudzích, lebo uznáva tradičné hodnoty, v ktorých starší človek má mať v rodine svoju pozíciu, miesto a úlohy. Nechce/nevie pochopiť, že najbližší príbuzní (zväčša deti) dávajú prednosť zarábaniu financií pred starostlivosťou o starnúceho rodinného príslušníka, že odchádzajú za prácou a nevenujú čas jemu. Ak sa im nedostane pomoci od najbližších, nechcú ju prijať od nikoho. Neraz je to forma vynucovania si pozornosti od najbližších.
- Sociálne zázemie
Spoliehajú sa na pomoc zo svojho blízkeho okolia, lebo vedia, že vždy žili v súlade s okolím a veria, že majú okolo seba dostatok známych a priateľov, ktorým na nich záleží a neopustia ich. Občas im však uniká realita, že ich blízki sú už tiež odkázaní na pomoc iných.
- Ekonomické možnosti
Starostlivosť odmietajú preto, lebo si nemôžu dovoliť ju zaplatiť. Dokonca ju odmietajú aj od najbližších príbuzných, lebo majú pocit, že im majú za pomoc finančne prispievať. Takýto ľudia väčšinou v živote nedostali nič zadarmo a ani sami nerobili charitu. Opakom je hrdosť, ktorá ich vedie k odmietaniu akejkoľvek, aj finančnej pomoci.
- Fyzická kondícia
Napriek vysokému veku a pridruženým chorobám sa stále cítia byť sebestační a chcú sa o seba a svoje prostredie starať sami, aby sa udržiavali v kondícii. Opakom je fakt, že dochádza k úpadku zmyslových vnemov (sluch, zrak) a starší človek sa ťažko vysporiadava s tým, že nevie o čom sa hovorí v spoločnosti, nevidí dobre a tak nespoznáva osoby, čo mu bráni užiť si spoločnosť iných ľudí plnohodnotne, a preto sa jej radšej stráni, odmieta pomoc a uťahuje sa do samoty.
- Psychická dispozícia
Rôzne psychické indispozície a choroby – únava, depresie, demencia, začínajúca Alzheimerova choroba a pod. sú príčinou odmietania pomoci inej osoby. Chorý často ani nevie kontrolovať svoje konanie a už vôbec nie konanie iných, a preto sa radšej uzatvára do samoty, do vlastného sveta, v ktorom by ho iná osoba len rušila.
- Predchádzajúce negatívne skúsenosti, vplyv medializovaných alebo inak sprostredkovaných negatívnych skúsenosti iných opatrovaných
V popredí dominuje strach z nevľúdneho zaobchádzania, okradnutia, opakovania sa zlej skúsenosti, ktorá u nich zakotvila nedôveru k ľuďom, resp. aspoň k cudzím osobám. Odmietanie pomoci od príbuzných je zväčša vyvolané sklamaním, že nenaplnili jeho očakávania v správaní sa k nemu – jednali s nim nadradene, neprejavili mu dostatok úcty, dali mu pocítiť jeho nedostatok síl, alebo jednoducho nemali s nim dosť trpezlivosti. Iným dôvodom odmietania pomoci od príbuzných je strach z toho, že ako nesamostatného – odkázaného ho umiestnia do zariadenia pre seniorov a on úplne stratí svoj domov a prirodzené prostredie, svoj doterajší spôsob života.
- Hanba, ostýchavosť
Hanbia sa napr. za svoju chudobu, podobu, nemohúcnosť, udalosti v rodine a pod., preto nedovolia vstúpiť iným osobám do svojho prirodzeného prostredia. Ostýchajú sa odhaľovať pred inými tak po stránke fyzickej, ako aj psychickej.
- Nesympatia k opatrovateľovi, spomienky na nežiaduce osoby
Nezriedka bez akejkoľvek príčiny, napr. pri rozdielnosti pováh, etnika, či iného sociálneho prostredia. Neraz výzor opatrovateľa zohráva dominantnú rolu v odmietavom postoji staršej opatrovanej osoby (tetovanie, piercing, účes a pod.). Často sa stáva, že opatrovaná osoba odmieta opatrovateľa, lebo mu pripomína osobu, s ktorou nemala dobré vzťahy, či skúsenosti (susedov, bývalých partnerov, kolegov a pod.).
- Závislosť
Snažia sa závislosť maskovať, preto prítomnosť iných osôb rezolútne odmietajú aj za cenu, že ostanú bez akejkoľvek pomoci.
Ako to riešiť?
Každá opatrovaná osoba je individualitou, svojráznou a svojbytnou osobnosťou, a preto ku každému voľte individuálny prístup, avšak so zameraním na napĺňanie komplexu potrieb zdravotných, duchovných, sociálnych aj psychických:
- Informujte sa. Skôr než ponúknete pomoc, zistite si o opatrovanej osobe čo najviac informácii, a to nielen o jeho súčasnom zdravotnom stave, ale aj o tom, čo robil, kde žil, v akej spoločnosti sa pohyboval, ako vychádzal s okolím, či neprekonal nejaké životné traumy a pod.
- Rešpektujte jeho teritórium. Dajte opatrovanej osobe najavo, že vo svojom prostredí je ona paňou/pánom a vy ste jej/mu prišli len pomôcť.
- Získajte si jeho dôveru postupne a pomaly. Komunikujte s opatrovanou osobou o jej potrebách a nesnažte sa presadzovať len svoje názory. Nechajte hovoriť hlavne ju, a to aj vtedy, keby sa opakovala. Možno vám práve takto chce dať niečo najavo.
- Vždy dajte opatrovanej osobe najavo, že je človekom a v tomto ste si rovnocenní.
- Buďte dôslední vo všetkom čo robíte, vážte slová, ale snažte sa zachovať si svoju prirodzenosť.Správajte sa ohľaduplne aj k osobným veciam a prostrediu, v ktorom opatrovaná osoba žije, pre ňu môžu mať veľký význam.
- Nesprávajte sa nadradene. Hľadajte spoločné riešenia problémov, ktoré by nenarušili stereotypy a pocit bezpečia opatrovanej osoby.
- Nesprávajte sa k opatrovanej osobe ako k malému dieťaťu. Vzdajte jej patričnú úctu. Nezabudnite ju pochváliť za jej výkony.
- Vyzbrojte sa trpezlivosťou. Netlačte na opatrovanú osobu, nenúťte ju do ničoho, nedávajte jej pocítiť, že vás zdržiava. Dajte jej čas a priestor na jej vyjadrenie, aj na realizáciu aktivít, ktoré chce a zvláda robiť.
- Nechajte opatrovanej osobe priestor na jej sebarealizáciu pri denných aktivitách. Buďte jej ale nablízku, aby mala pocit bezpečia a istoty.
- Opatrovaná osoba nič nemusí, ale bolo by dobre, keby chcela! Jednotlivé denné aktivity plánujte spoločne a prispôsobujte ich aktuálnemu fyzickému a psychickému stavu opatrovanej osoby.
- Dajte opatrovanej osobe pocítiť, že ju potrebujete. Že vám nie je na príťaž, ale naopak, jej poznatky a skúsenosti sú pre vás prínosom. Poverte ju nejakou ľahšou prácou, požiadajte ju, aby vám rozprávala príbehy z minulosti, tradície a pod., prípadne ich zaznamenávala napr. pre vaše deti. Nabádajte opatrovanú osobu k spomienkam na pekné veci z minulosti, pozerajte si s ňou fotografie. Dozviete sa viac sa o jej živote, plánoch, povahe a pod.
- Nebuďte vzťahovačný/á, ak opatrovaná osoba nie je s niečím spokojná. Snažte sa ju upokojiť a zistiť, ako by to urobila ona.
- Opatrovanú osobu si otestujte. Využite na zistenie jej sebestačnosti, schopnosti sebaobsluhy a pod. napr. Barthelovej test, Test inštrumentálnych denných aktivít, Folsteinov test na zisťovanie mentálneho stavu a kognitívnych funkcii, Hodnotenie depresie, stavu výživy, bolesti, či Funkčný geriatrický index a pod., ktoré nájdete napr. v knihe Geriatria a geriatrické ošetrovateľstvo (2009), ale aj na stránkach internetu.
- Nezabúdajte, že vy ste tu pre ňu a nie ona pre vás!
Na otázku odpovedala: Mgr. Mgr. Anna Lukáčová Havrilová, diplomovaná sestra
